Jedným z prvoradých práv dieťaťa je právo vyrastať vo funkčnej rodine. Najprirodzenejším spôsobom riešenia situácie ohrozeného dieťaťa je ozdravenie rodinného prostredia. V prípade zlyhania rodiny je snahou spoločnosti zabezpečiť dieťaťu prostredie rovnocenné rodinnému prostrediu.
V našej spoločnosti sa právami a ochranou dieťaťa zaoberajú dva základné zákony: Zákon NR SR č. 36/2005 Z.z. o rodine a Zákon NR SR č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Obidve právne normy nadväzujú na medzinárodný Dohovor o právach dieťaťa, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov o ochrane ohrozených detí a má preto širokú podporu. Slovenská republika k nemu pristúpila v roku 1990.
Náhradnou starostlivosťou v zmysle zákona NR SR č. 36/2005 Z. z. o rodine je:
1/ zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča
2/ pestúnska starostlivosť
3/ ústavná starostlivosť
Z usporiadania foriem náhradnej starostlivosti vyplýva, že treba uprednostniť prostredie, ktoré je dieťaťu známe a blízke. Takým je rodina príbuzných dieťaťa, ktorí dieťa poznajú a majú k nemu citový vzťah. Umiestnenie u príbuzných preferuje náhradná osobná starostlivosť, ktorá je uvedená ako prvá v poradí. Ak dieťa nemá vhodných príbuzných, hľadá sa iná vhodná rodina ochotná a spôsobilá vytvoriť dieťaťu domov, ktorou je pestúnska rodina. Posledným a krajným riešením je umiestnenie dieťaťa v zariadení ústavnej starostlivosti. Iba vo výnimočných prípadoch môže súd nariadiť ústavnú starostlivosť aj vtedy, ak jej nariadeniu nepredchádzali iné opatrenia.
Náhradná osobná starostlivosť
Je upravená v § 45 – 47 zákona o rodine. Ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti, s uprednostnením predovšetkým príbuzného dieťaťa. Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa súd vymedzí osobe, ktorej bolo dieťa zverené, jej rozsah práv a povinností k dieťaťu. Rodičia dieťaťa vykonávajú práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností len v rozsahu, v akom nepatria osobe, ktorej bolo dieťa zverené. Rodičia sú zákonnými zástupcami dieťaťa, ich rodičovské práva sú obmedzené v oblasti výchovy, rozhodujú o dieťati v podstatných veciach a majú k nemu vyživovaciu povinnosť. Od 1.1.2006 v zmysle zákona č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti štát hmotne podporuje náhradnú starostlivosť o dieťa poskytovaním finančných príspevkov (Halásová, 2006, s. 5 – 9).
Pestúnska starostlivosť
Je starostlivosť nahrádzajúca starostlivosť rodičov, ak ju títo nezabezpečujú z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov a záujem dieťaťa si vyžaduje zverenie do pestúnskej starostlivosti. Pestúnsku starostlivosť upravuje § 48 zákona o rodine. V oblasti náhradných rodinnoprávnych vzťahov má pestúnska starostlivosť osobitné postavenie. Riadi, kontroluje a hmotnou podporou ju zabezpečuje štát poskytovaním finančných príspevkov na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa v zmysle zákona č. 627/2005 Z. z.. Zverením dieťaťa do pestúnskej starostlivosti nezanikajú rodičom rodičovské práva a povinnosti, rodičia zastupujú dieťa v podstatných veciach, majú obmedzené právo výchovy a vyživovacia povinnosť voči dieťaťu im zostáva. Vzhľadom k tomu, že dieťaťu v pestúnskej starostlivosti štát poskytuje opakovaný príspevok na úhradu potrieb dieťaťa, výživné od rodičov určené rozsudkom súdu prechádza na štát. Pestúni majú právo dieťa vychovávať, zastupovať a spravovať jeho záležitosti v bežných veciach. Pestúnska starostlivosť vzniká na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Dieťa môže byť zverené do pestúnskej starostlivosti jednej fyzickej osobe, prípadne do spoločnej pestúnskej starostlivosti manželom. Pred rozhodnutím súdu môže príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny dočasne zveriť dieťa do starostlivosti budúceho pestúna, ak ide o dieťa, nad ktorým nie je nariadená ústavná starostlivosť iba so súhlasom rodičov, čím vzniká nárok na opakované príspevky pestúnskej starostlivosti. Pestúnska starostlivosť zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, smrťou dieťaťa, smrťou pestúna, umiestnením dieťaťa do ochrannej výchovy alebo nástupom do výkonu trestu odňatia slobody, zrušením pestúnskej starostlivosti súdom.
Medzištátne osvojenie
Je špecifická forma poskytovania rodinnej starostlivosti. Osvojenie v cudzej krajine je možné považovať za náhradný spôsob starostlivosti o dieťa, ak dieťa nemôže byť dané do výchovy v zariadení starostlivosti o deti alebo v rodine osvojiteľa, lebo nie je možné starať sa o neho iným, vhodným spôsobom v krajine pôvodu. Základným cieľom medzištátneho osvojenia je získanie výhody stálej rodiny pre dieťa, o ktoré sa nestarajú vlastní rodičia a nie je možné nájsť mu vhodnú náhradnú rodinu vo vlastnej krajine. Základným legislatívnym východiskom pre medzištátne osvojenie sú dva medzinárodné dohovory upravujúce medzištátne osvojenie, a to Dohovor Organizácie Spojených Národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Dohovor Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z roku 1993.. Obidva dohovory zdôrazňujú princípy poskytovania rodinného prostredia dieťaťa najskôr vo vlastnej rodine a až potom v inej krajine. Dohovory zdôrazňujú, aby sa v prvom rade bral do úvahy záujem dieťaťa a potreba jeho ochrany. Na príprave, realizácii a uskutočnení medzištátneho osvojenia sa podieľajú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny (orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately), detský domov, v ktorom je dieťa umiestnené, súd a Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže
Ústavná starostlivosť
Ústavná starostlivosť je krajným výchovným opatrením, ako zabezpečiť ochranu dieťaťa pred dôsledkami dysfunkčnej rodiny. Nariaďuje sa iba v zákonom stanovených prípadoch. Predpokladom na nariadenie ústavnej starostlivosti je skutočnosť, že výchova dieťaťa je vážne ohrozená alebo narušená a iné výchovné opatrenia neviedli k náprave alebo ak rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa z vážnych dôvodov a nie je možné dieťa zveriť do inej vhodnejšej formy náhradnej starostlivosti. Za vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa sa nepovažujú nedostatočné bytové pomery alebo majetkové pomery rodičov maloletého dieťaťa. Vo výnimočných prípadoch možno ústavnú výchovu nariadiť aj vtedy, ak jej nariadeniu nepredchádzali žiadne iné výchovné opatrenia. Ústavná starostlivosť trvá do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa, z dôležitých dôvodov ju možno predĺžiť na jeden rok po dosiahnutí plnoletosti. Súd ústavnú starostlivosť zruší, ak zistí, že odpadli dôvody, ktoré viedli k jej nariadeniu
Zákon o rodine deklaruje právo dieťaťa vyrastať v rodine :„ Náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť má prednosť pred ústavnou starostlivosťou. Pred nariadením ústavnej starostlivosti je súd povinný vždy skúmať, či maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti“.
Súd priamo označuje zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené, pričom prihliada na záujem dieťaťa, najmä na citové väzby dieťaťa k súrodencom a na ich zachovanie.
Zákon o rodine priznáva rodičom právo na výchovu svojho dieťaťa, keď hovorí: „ ak súd nariadil ústavnú starostlivosť z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov, v rozhodnutí zároveň určí rodičom dieťaťa primeranú lehotu na úpravu ich rodinných a sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o dieťa“. Toto ustanovenie je prejavom snahy zachovať prirodzené podmienky pre výchovu dieťaťa, podaním pomocnej ruky zlyhávajúcim rodičom, aby vyhľadali odbornú pomoc. Je prejavom nového pohľadu na zlyhávajúcu rodinu. Zákon ju nevylučuje zo starostlivosti o dieťa. Zákon uznáva právo dieťaťa vyrastať vo svojej rodine, tým že jej dáva primeranú lehotu na úpravu pomerov a šancu opätovne vychovávať svoje dieťa. Zároveň ale vyhlasuje: „... ak rodičia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov v určenej lehote nezabezpečia, súd začne aj bez návrhu konanie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo konanie o zverení dieťaťa do pestúnskej starostlivosti“.